Znovuzrodenie prastareho principu Bohyne prave na povodny sviatok navratu a vzkriesenia...

Návrat Persefony: Znovuzrodenie
Na obrazku vidiet, ako Persefona este stoji na zvysku snehu, ale uz sa okolo nej rozvijaju kvety... Je mnohonasobne starsim bozstvom stelesnujucim kazdorocny cyklus navratu zivota a "umierania", cize oddychu, ktory je dnesnemu cloveku taky odcudzeny...
Je to prastary pribeh Demeter, Matky Bohyne, ktorej dceru uniesol boh podsvetia Hades a ona dovtedy smutila a bludila po zemi, az celkom spustla a Zeus neprivolil vzdy na jar jej zvitaniu s milovanou dcerou a na jesen opat stretnutie a zostup do Hadu..
DEMETER - jej aspekt v tomto pribehu symbolizuje rast, vzostup duše: zídeme do sveta Dolného, aby sme opat mohli vystupat do sveta Vyššieho...
Vzyvanie Demeter na tento cas:
Královská Demeter, Pani Zlatého klasu
a bozskych plodov, ta, ktora nam prinasa striedanie sezon a prepoziciava nam nielen semena na siatbu na poliach, lez i semane mudrosti v nasej mysli a v srdci, darkyna
a vsetkeho dobreho a hojneho v nasim zivote, vypros nam novu jar a navrat svojej dcery, nech sa mozme opat vsetci znovuzrodit a kracat dalej obcerstveny tvojou bozskou vyzivou lasky...
ORAKULUM DEMETER:
Zrna plodin vyrastaju v tme a v tichu, podobne, ako v tme a v tichu prichadza a rastie poznanie: hladajuci prostrednictvom meditacie prijima to, a len to, co mu je dane poznat a vnutornym porozumenim premiena znalosti na skutocnu mudrost. To je podstatou Eleusinskych mysterii Bohyne a Eleusinskej skoly. To, co bylo pravdou, navždy pravdou zostava, ale poznanie sa v priebehu cyklov prejavuje roznymi sposobmi. Nahliadnite do minulosti
a poznate buducnost. Semeno buducnosti lezi cakajuc na vzkriesenie v minulosti, a minulost sa prostrednictvom cinov sucastnosti preinasa do buducnosti.
Vzyvanie Persefone:
Prid k nam, Persefone, Mlada deva a Bohyna jara, Olympska Bohyna, kralovna dusi v podsveti, tam, kde cez zimu spocivaju v lone Matky Zeme semena, aby mohli vyrasit z pody po tvojom prichode v tvojich neznych slapajach, vsade tam, kde zostanu tvoje kracaje. Podel sa s nami o tajomstva i pozehnanie Bohov, bud pri nas, ked poznavame tajomstva hlbin, tmy a ticha.
ORAKULUM PERSEFONE:
Nacuvajte mojim posolstvam svojim vnutornym sluchom a vnutornym zrakom zrite vizie, ktore vam zosielam. Osivo pada z vysin do hlbin, lebo az tam a len tam moze najst v sebe prvok
a popud k rastu. Mojim vzkriesenim pre svet slnka a Velkej Matky, navratom z podsvetia, z narucia a lona Matky Zeme, prichodom jari, zacnu rast rastliny hore k svetlu a prinesu vam moje dary a pozehnaie, vone, farby a zarodky buducich plodov. Ci vysoke a mohutne stromy alebo nadrobnejsie kvietky, vsetky su darom mojej matky Demeter i mojim. Vtaky stavaju hniezda v korunach stromov, vcely a motyle su okuzlene pestrofarebným svetom rovnako, ako vy. A ked opat nastane jesen, semena Matky Prirody opat padnu do urodnej pody a ponoria sa do ticha a tmy presne tak, ako ja. A rovnako ako ja sa znovu a znovu zrodia, pretoze prava krasa je krasou praveho Ja, vecna a nehynuca krasa Bohyne... Ak ste sa dostatocne hlboko ponorili aj vy, budete vzkrieseni a povzneseni v krase ducha, duse i tela...

Antické Bohyně - láska, přízeň a všeobecné dění ve vašem životě

Předpověď a poselství Bohyní na každý měsíc v roce:

Návod:
Nejvhodnějším dnem pro získání předpovědi či poselství Bohyně na právě započatý měsíc je první úterý v měsíci. Vezměte do nedominantní ruky (u leváků pravá, u praváků levá) tužku (můžete však použít i kyvadlo, pokud s ním umíte pracovat). Zavřete oči. Nahlas vyslovte formulku: "Mocné a vznosné Bohyně, s úctou a vší vážností vás prosím o poselství. Řekněte mi, prosím, co mě čeká v následujícím měsíci. Děkuji vám ". V průběhu vyslovení prosby adresované Bohyním kružte tužkou případně kyvadlem nad obrázkovým kruhem s bohyněmi. Můžete ho sami zdokonalit a vytvořit svůj vlastní podle tohoto vzoru. Pak jednoduše spusťte tužku na určité místo na kruhu, nebo nechte kyvadlo se nad ním zastavit. Otevřete oči a přečtěte si poselství té Bohyně, na jejíž políčko padla tužka, nebo se nad ním zastavilo kyvadlo.

Předpovědi jednotlivých Bohyní:

Afrodita, Bohyně lásky
Pravděpodobně budete zcela v duchu kompetencí Bohyně lásky a půvabu vystaveni pokušením a svádění. I kdybyste měli závazný vztah, může se stát, že potkáte někoho, s kým vás bude lákat začít si milostní aféru anebo s touto osobou alespoň flirtovat. Postupujte opatrně, abyste nezničili něco, co je pro vás důležité a co jste možná dlouho budovali. Ti z vás, kteří momentálně žádný vztah nemají, možná potkají někoho ještě ze školních časů. Čeká vás interesantní doba plná vzrušení a snad také romantiky. Afrodita vám poskytne dar "vidění srdcem". Laskavost, štědrost, milota a sexappeal budou nyní dost podstatné a jejich zásluhou získáte hodně prospěšného.

(Krátký úryvek z článku, který bude v plné délce uveřejněn v Meduňce, a také mini ukázka zábavného aspektu toho, co budeme na jiné rovině probírat v tréninkové řadě seminářů pro ženy Jemný svět ženy - Živoucí svět Bohyně)  

OSUDOVÁ LÁSKA

Valentýn za námi, první máj ještě dost daleko před námi, ale lásky přece nikdy není dost... A připomenout si ji v čase, když nám Matka Zem, Velká Matka projevuje svou lásku k nám rozpukem života pod doteky sílích parsků slunce, může být podnětné, srdce i duši křísící po temném čase v němž Velká Bohyně dávala všemu spočinout a oddechnout si...

OSUDOVÁ LÁSKA:

Věřit či nevěřit? Jednoznačně věřit! Jaký bychom to vedli život, kdybychom nevěřili?! Život bez vášně, bez barvy, bez šťávy, bez tajemství, dokonce bez jakési zvláštní mystiky, bez mražení v zádech, šimrání motýlů v žaludku, bez šíleného bušení srdce, bez staženého hrdla, bez dráždivé intenzity, bez bláznivých kousků, kroků a aktivit zaměřených na získání, udržení nebo i zavržení osudového vztahu - a často i bez sladkého bolu? Proč bychom četli s takovým zaujetím Jih proti severu, Na větrné hůrce, Janu Eyrovou (potažmo bulvární plátky), sledovali v kině Annu a krále, Ducha, Tygra a draka, Hrbáče, Cartouche (nemluvě přirozeně o Romeovi a Julii), nebo se více či méně potají dívali na jisté novodobé seriály pro adolescenty, kdybychom bez ohledu na svůj věk v koutku duše i srdce nevěřili? Proč by důchodci dychtivě čekali na „svou hodinku“, v níž začíná v televizi běžet venezuelský – patetickými dramaty ve vztazích nabitý - seriál? Všichni věříme, jenom si to mnozí nechceme přiznat a raději se tváříme, že se nás něco podobného ani zdaleka netýká, protože my jsme přece rozumní lidé. Čím více se však osudovosti v lásce bráníme, s tím větší razancí nás jednoho dne partyzánsky přepadne ze zálohy v některé zákrut naší životní cesty a my jsme pak „postižení“ syndromem osudovosti jako šarlatovým písmenem vyraženým nikoli pouze v srdci, ale v celém svém bytí. Osudové lásky a osudoví partneři nejsou pouze námětem knih, filmů, poezie, obrazů, skandalizujících novinových článků. Vyskytují se všude kolem nás. V běžném životě je však často přehlížíme. Že nikoli? Jak jinak, než osudovou láskou nazvat manželství muže, jehož otec prohrál všechen majetek v hazardních hrách a ženy, jejíž matka svolila k sňatku s tímto mužem až poté co se zapřísahal, že do konce svých dní nevkročí do žádného zábavného podniku, hospody či sklípku, nebude nikdy hrát ani o desetník a nedotkne se žádného alkoholu:  a skutečně svůj slib splnil (i když jeho tchýně byla již desetiletí po smrti)? Není osudovou láskou vztah starší dámy s mladším partnerem, který po několika letech společného soužití na nátlak své vnoučat chtivé matky sice sdílenou domácnost s bolestí v srdci opustil, ale již nikdy si žádnou jinou ženu nenašel a již dlouhé roky se svou osudovou láskou tráví své volné chvíle, žije na ubytovně a jí pomáhá kromě jiného i finanční podporou, ale kvůli tvrdohlavosti své venkovské matinky by se k ní nikdy nevrátil, takže s velikou pravděpodobností oba prožijí zbytek svého života v platonickém vztahu?

V angelologii se potkáváme s andělem, který se z lásky k pozemské ženě vzdal své andělské nesmrtelnosti. V Tarotu je osudová láska zobrazena hned v několika kartách (Zamilovaní, Ďábel, Dvojka pohárů, Pětka mincí atd.) a není to žádná náhoda. Osudové vztahy provázejí lidstvo podobně jako různé věštecké a terapeutické techniky již od jeho počátků. Nesouhlasíte? Co třeba Amor a Psyché, Héró a Leandros, Kleopatra a Marcus Aurelius, Pierre Abélard a Hélois a mnozí další? Rovněž v terapii se s ní často potkávám u svých klientů. Ať již v její šťastné, slastné, či nešťastné, žal a smutek přinášející podobě. Osudová láska jednoznačně, prostě a jednoduše existuje!!! Basta!

Judita Peschlová

   

  

MUMA PADURI, VEĽKÁ MATKA VLAŠKÝCH LESOV, SRBSKÉ VLAŠSKO A VLAŠKÁ MÁGIA

Srbské Vlašsko – zem  MUMA PADURI, Veľkej Matky vlašských lesov, lúk a hájov, v dlhých šatách a rozpustených vlasoch čakajúcej na volanie svojich chránenkýň a dcér s najväčšou mocou o noci letného slnovratu, nie nepodobnej helénskej Artemide...

Vlašská oblasť je jedným z území Srbska, na ktorom žije etnická menšina, jazykovo a kultúrne patiaca k Rumunom. Je vzdialená len 160 km od Belehradu a predsa záhadná, pre niektorých možno tajomnejšia ako amazonský prales, divoká a nezdolná. Jazerá, doliny, skaly a prapodivné skalné formácie, jaskyne, pramene riek i podzemné zdroje vody a studničky, vodopády, botanické rezervácie, mystické miesta, kláštory a samoty v horách, tradičný syr a med, prehistorické nálezy z doby kamennej, ale aj pozostatky z dôb antiky a Byzancie, tajné ríše a skrýše víl a nadprirodzených bytostí, to všetko na jednom jedinom mieste.  Ich legendy nestarnú podobne ako tie naše, naopak, stále sú živé a venuje sa im náležitá úcta. Mágia je dodnes dôležitosť súčasťou života a zvykov obyvateľov tejto časti Balkánu. Veľmi často ju vykonávajú ženy, najmä  tie staršie, čo zodpovedá balkánskej viere v najväčšiu silu mágie, liečenia, uzdravovania a vedenia rituálov  u žien starších ako 50 rokov. Rituály sú nezanedbateľnou súčasťou života Vlachov do dnešných čias.  

Na najvyššom stupienku vlašskej mytológie, nad všetkými nadpozemskými bytosťami stojí v prastarej viere Vlachov  Muma Paduri, Veľká lesná matka, ktorá miluje všetky svoje dcéry, ženy, stojí vždy na ich strane a dokáže byť dokonca veľmi krutá k mužom, ktorí ženám akýmkoľvek spôsobom ubližujú. Sama Muma Pandori je stelesnením ženskosti, pripomína Lilith a Čiernu Lunu. Lilith okrem mnohých iných vecí vládne nevedomiu, ovplyvňuje však i naše talenty a vedie nás ku genialite. Podobne môže vplývať na svoje chránenkyne aj Muma Paduri. Niektorí odborníci ju porovnávajú skôr s gréckou Artemis, sestrou Apolónovu, dcérou boha Dia a jeho milenky Létó. Ich atribúty sú skutočne veľmi podobné: obe sú bohyňami pôrodu, plodnosti i lovu, akousi „lesnou vílou“, ochrankyňou žien, slabých a chorých. Takou je i rímska obdoba Artemidy, Diana Do svätín Muma Paduri sa vstupovalo vždy s horiacou fakľou . Jej symbolom bol dub, preto sa za jeden z najväčších prehreškov sa považovalo jeho poškodzovanie. Vlaši veria, že ak sa obrátia o pomoc na Muma Panduri, pomôže im v akýchkoľvek osobných problémoch, stará sa o ženy v očakávaní i pri narodení dieťaťa, venuje veľkú pozornosť novonarodeniatkam najmä ak ide o dievčatá, neskôr sa dokáže postarať o ich krásu, ladnosť a ženskosť. Ak sa u niektorej ženy vyskytnú problémy s udržaním plodu v tehotenstve, Muma Panduri zabezpečí vývoj dieťatka až do pôrodu ako aj jeho ľahký priebeh. Na prosbu žien zaistí, aby budúcu nevestu mala rada jej nastávajúca svokra i svokor a vážili si ju.

Ak žena nemôže otehotnieť, stačí vraj požiadať Muma Panduri a v rámci rituálu zjesť čerstvé jabloňové alebo agátové kvety, prípadne 40 nocí za sebou otvoriť dvere na kostole pri súčasnom modlení sa Zdravas Maria a prosení Muma Panduri o pomoc (to však len za predpokladu, že je žena veriaca). Vo Vlašsku len nedávno zaevidovali prípad, keď dievčaťu v puberte zmizli pupienky po tom, čo sa úpenlivo obracala s prosbou o ich vyliečenia práve na Muma Panduri. Rovnaké správy prichádzajú aj po prosbách o štíhlu líniu, krásu, úspech v podnikaní a v kariére... Ale len u žien... Stráži pravdu, preto pod jej patronát spadá aj riešenie súdnych sporov. Pomáha bojovať s démonmi (i tými vnútornými), ale jej samej pri práci často pomáhajú elementárne bytosti vzduchu, vody, zeme a ohňa.

Muma Panduri, Veľká lesná Matka, Kráľovná noci, žije v hájoch, uprostred zelene, na lúkach a nivách. Vchádza v šatách dlhých po zem, s rovnako dlhými rozpustenými vlastni, má dlhé nechty a vyvinuté poprsie. V čase letného slnovratu je najjednoduchšie a najľahšie dosiahnuť s jej pomocou vytúžený cieľ. Na rozdiel od väčšiny európskych etník Vlašky si zachovali zvyky svojich dávnych  predchodkýň a doteraz niekoľkokrát do roka odchádzajú k riekam v určitej oblasti Vlašska, kde Mume Panduri obetujú jedlo a pitie, zapália na jej počesť sviece a kúpu sa v riečkach nahé. So sebou berú dievčatká a slečny a odovzdávajú im na týchto rituálnych stretnutiach všetko, čo sa ony ako mladé ženy a devy dozvedali od svojich matiek a babičiek.            

    

Záhadná vlašská mágia

Vlašská mágia patrí medzi najexotickejšie i najdiskutovanejšie stránky kultúrneho dedičstva východného Srbska. Ma korene v staroslovanskej tradícii, rituáloch a mágii. Skryte, nevšimnuté a nevidené pre vplyv iných kultúr a etník, nechané na vlastný potenciál rozvoja, predstavovalo toto tajomne územie ideálne prostredie na zachovanie "pohanských" zvykov. Hoc aj tu bolo oficiálne prijaté kresťanstvo, bolo do neho integrovane okultne, bájne, mýtické a rozprávkové dedičstvo, a ako také predstavuje špecifičnosť viery Vlachov s charakterom magického.  Stelesnenie dobrého i zlého, Boh i Diabol tu predstavujú zdroj moci, ktorý je možné využiť ako na negatívne tak na pozitívne skutky a nie sú jasne od seba oddelení. Občas i "bieli" mágovia musia prebudiť diabla, aby mohli niekoho zbavili preklatia, magických útokov a pod. Je pravdou, že medzi vlašskými mágmi a čarodejmi existujú takí, ktorí prijímajú posolstva od Boha, svätcov, anjelov, ale i takí, ktorí sa zhovárajú s démonmi a duchmi.

Vlašska mágia koketuje s cirkvou a vierou, na rozdiel od cirkvi, ktorá kúzlenie a čary považuje za hriech. Vlašskí carodeji si pri rieseni urcitych problemov pomahaju prave vierou spojenou s krestanstvom. Znamena to napriklad, ze carodejka posle niekoho do kostola, aby tam v pripade potreby a za predpokladu, ze to ma priniest úžitok, uskutocnil nejaky ritual. Osoby, ktore sa zaoberajú vlašskou mágiou sú väčšinou "prinútené" využívať svoj dar, pretože ak dar, ktorý im bol Dany do vienka a zostane ležať ladom, často sprevádzajú fyzičke ťažkosti, bolesti hlavy, stavy bezvedomia a pod.

Ten, kto sa chce zasvätiť vlašskej mágii, musel a musí otvorit vsetky svoje zmysly a dovolit rozumu slobodne bludit, nechat sa viest emociami, čítať znamenia prírody a uvoliť sa komunikácii s neviditeľnými silami. Pre toto "vierovyznanie" je typické nerozlučné spojenie so živlami a duchmi prírody.

Jedna z prvých vecí, ktorá zaujíma vlašského mága čí čarodejku je, čí je záležitosť "daná Bohom", alebo sa jedná o prekliatie, ocarovanie.  Ak ide o prekliatie alebo nejaký zlý skutok, ktorý vykonali predkovia, súčasťou rituálu bude návšteva kostola a "obeť" v podobe sviečky a modlitby k Bohu. Za predpokladu, že sa problém týka zneužitia mágie proti postihnutej osobe, využívajú sa špecifické rituály, kúzla, popevky, podľa potreby. Máloktorý vlašský mág čí čarodejka priznajú použitie vlašskej mágie s cieľom uškodiť niekomu inému, ale nutnosť zbavovať veľké mnozstvo ludi prekliatia a následkov "očarovania mágiou" svedčí o tom, že ich popieranie nie je úplne pravdivé.

K vlašskej mágii sa viaže veľmi veľa rituálov, symboliky, kúziel, čarov, presvedčení. Každý predmet, vec, pohyb, akt môže mať svoj veľký význam.

Jednou z dodnes žijúcich legiend Vlachov je viera v tri sudičky, ktoré prichádzajú do domu, kde sa narodilo dieťa. Rodičia im musia nechať koláče a mlieko. Osud dieťaťa bude taký, aký mu sudičky určia. Najstaršia a najškaredšia sudička  navrhne zo všetkého to najhoršie, najmladšia a najkrajšia zo všetkého to najlepšie, veľa, veľa šťastia a hojnosti. Tretia, stredná, prináša kompromis medzi dvomi protipólmi, apreto je život Vlachov mixom krásnych i ťažkých okamihov...

   

Spracovala z rôznych zdrojov Judita Peschlová (23 rokov lektorka ženských workshopov, kurzov a seminárov)

BOHYŇA BABA JAGA, BOHYŇA VEĽKÁ MATKA (archetyp múdrej stareny)

Čarodejníc advokátka: Oneskorená obhajoba?

„...čarodejky sa vyskytujú od Južnej Ameriky cez Áziu až po Austráliu. Názov je odvodený od tvaru kvetu, ktorý pripomína čiapku čarodejnice...“

Asi ste pochopili, že úryvok zo „Zoznamu rastlín s okrasnými kvetmi“ sa týka čarodejok z rodu rastlinného, a to konkrétne druhu Mimulus, a nie čarodejok z rodu ľudského. Tie sa však taktiež vyskytujú na všetkých svetadieloch. Nie, nielen vyskytovali, skutočne sa dodnes vyskytujú...

Čarodejná minulosť

Už v šerom dávnoveku - v dobách, keď boli prírodné cykly považované za čosi posvätné a prírodným fenoménom bol pripisovaný mýtický význam - dostávali sprvu neorganizované rituály a zvyklosti  určitý tvar a vnútorný i vonkajší poriadok. Vznikali prvé slávnosti, zasväcovacie rituály, náboženské obrady... Každý národ, etnikum, kmeň, civilizácia či kultúra si postupne vytvárali svoj vlastný mystický i magický systém. V krajinách keltského kultúrneho vplyvu sa pre tzv. čarodejníctvo ako formu náboženstva zaužíval názov „Wicca“, ktorý v preklade znamená múdrosť. Čarodejníctvo je v skutočnosti najstarším európskym náboženstvom. Vzniklo pravdepodobne niekedy v dobe kamennej, čiže približne pred 25 000 rokmi. Do príchodu kresťanstva, po celé tisícročia, boli čarodejky a čarodejovia považovaní za sudcov, radcov a mudrcov. Samotní králi a panovníci najmä západných oblastí Európy vydávali svoje príkazy a nariadenia až po porade s nimi, resp. ich radou múdrych. Príchodom kresťanstva a posiľňovaním jeho vplyvu sa staré náboženstvo postupne dostalo do ústrania. Na príkaz pápeža Rehora Veľkého  sa začali stavať kostoly v lokalitách pôvodných chrámov, svätýň a obradných miest predchádzajúcich náboženstiev. Prastaré modly sa ničili a rozbíjali, svätyne a chrámy búrali. Miesta, na ktorých predtým stáli, sa kropili  svätenou vodou, znovu vysvätili a stavby nových chrámov  sa mohli započať. V roku 1484 pápež Inocent VIII. vydal bulu proti čarodejniciam. Presne v tej dobe  dvaja smutne preslávení nemeckí mnísi Heinrich Insitoris Kramer a Jakob Sprenger predložili  „Kladivo na čarodejnice“ (návod, ako prenasledovať a likvidovať čarodejnice) ustanovenému cenzorovi, Teologickej fakulte Kolínskej univerzity. Tá ho však jednoznačne odmietla. Autori súhlas bez váhania falzifikovali, na čo sa prišlo až o 414 rokov, v roku 1898. Za tú predlhú dobu však stihlo „kladivo“ poslúžiť veľmi tragickým spôsobom pri  vyvražďovaní často veľmi vzdelaných, schopných, talentovaných a výnimočných jedincov. Takých sa väčšinou priemerní najviac boja, či nie? A strach je nezriedka príčinou agresie i prvým krokom k prepuknutiu zhubnej choroby zvanej nenávisť...

Kto chce s vlkmi byť, musí s nimi vyť  

O príčinách prenasledovania prívržencov prastarého prírodného náboženstva čarodejníc je zbytočné sa zmieňovať ešte obšírnejšie, pretože sú známe z bohatého výberu literatúry i filmového spracovania. Tzv. „hon na čarodejnice“ mal vo svojich počiatkoch asi naozaj len ideologické základy. Veľmi rýchlo sa však stal púhym prostriedkom mocenského boja. Potom už stačilo trochu horľavého, dostatočne vysušeného dreva a niekoľko vhodne vybraných a dostatočne fanatických, prípadne dostatočne zainteresovaných inkvizítorov. Nuž a v súčasnosti občas stačí niekoľko dostatočne účinných slov... Pretože hon na čarodejnice nikdy neprestal. Trvá dodnes.

Akosi sa vám moje tvrdenie nezdá? Keď som oslovovala niektoré osoby, ktorých sa tento článok týka, dostala som rozličné, rôznorodé i roztodivné odpovede. Jednu z nich uvádzam ako príklad. Svedčí o tom, že niektoré novodobé bosorienky majú z honu na čarodejky ešte aj v našej modernej súčasnosti obavy:

„...Pokiaľ ide o mňa, vzdávam sa svojej účasti na tvojej ankete. Ide o to, že momentálne sa snažíme uspieť cez silnejšiu mediálnu aktivitu, a hoci z môjho pohľadu sa naša práca s „čarodejníctvom“ ani trochu nekríži, nie som si istá, či osoba, s ktorou sme práve nadviazali spoluprácu a iní kolegovia z odboru by mali rovnaký názor. Veď sama dobre vieš, ako to chodí. My  alternatívne prvky v práci aplikujeme, ale nepropagujeme svoju činnosť s tým, že tam zakomponované sú. Je  síce schizofréniou, oddeľovať čisto psychoterapeutický prístup od alternatívnych postupov, ale je to, žiaľ, tak. Dúfam, že chápeš...“

Strach z neznámeho?

Nuž byť iný, odlišný ako väčšina, to vyžaduje často značnú dávku odvahy a úprimnosti k sebe i ostatným. No áno, musíme sa nejako prispôsobiť ostatným. Ak s nimi chceme žiť, nemôžeme sa izolovať. Na druhej strane však súčasne nemôžeme svoj život žiť výhradne podľa požiadaviek a názorov iných, pretože (medzi nami) ani tí druhí nie sú žiadni anjeli a predovšetkým: chcú nás mať takých, aby to bolo čo najvýhodnejšie pre nich. Lenže, prečo by sme sa mali nútiť plodiť hrušky, keď sme vyrástli z jabloňového semiačka? Objavenie seba samých, svojho vnútorného posvätného obrazu, sa nedá nahradiť vonkajšími zákazmi a príkazmi. Vnútorný obraz seba samého je prvotný a od najrannejších čias bol nachádzaný individuálnou mystickou cestou. Až tzv. organizovaná spoločnosť nahradila vnútorné hľadanie vonkajšími pravidlami a pokynmi. Inštitucionalizovaná  cirkev dáva od istej doby dôraz skôr na autoritu, dogmu a poslušnosť, než na slobodu a nutnosť samostatného poznania. Veriaci si potom až príliš často nasadzujú požadované cnosti ako žiaducu masku.  Ak masky nenosíme, ak sme rozdielni, sme cudzorodí. A tým akosi nepoznaní, neznámi. A neznámo vzbudzuje strach, strach zasa vzbudzuje - strach. Čarodejky ovládali čosi, čo síce ovládame všetci, ale zo strachu sa tým nezaoberáme. A preto sa ich mnohí báli. A mstili sa im za svoj strach.

Čarodejky neexistujú! 

Keď bol v roku 1736 v Anglicku zrušený zákon o čarodejníctve  vydaný kráľom Jakubom I. v roku 1604 (posledné zákony proti čarodejníctvu zrušili však v Anglicku až v roku 1951), nahradil ho zákon nový: podľa neho nič podobné, ako je čarodejníctvo neexistuje.  Od tej chvíle sa  považovalo za mŕtve. Koniec diskusie!

A pritom je skutočné a rýdze čarodejníctvo - v  rozpore so všeobecnou  mienkou, čisto propagandisticky rozširovanou v dobách jeho surového a nemilosrdného potlačovania -  založené na konaní dobra, na schopnosti zžiť sa s prírodou a riadiť sa jej zákonmi. Nie je to žiadna sekta a ani nikdy nebola: je to ozajstná viera i náboženstvo naplnené láskou a radosťou, navyše uznávajúce a akceptujúce oveľa mladšie kresťanstvo. Základom filozofie tohto prírodného náboženstva je uznávanie jedinej kozmickej a vo všetkom  sa prejavujúcej univerzálnej sily či božieho princípu, ktorý pôsobí v každom z nás.

Zlomyseľná bosorka

V plameňoch inkvizície zahynuli v rozmedzí od 13. po 17. storočie stovky tisíc, snáď i miliónov ľudí. Formálne bola inkvizícia zrušená až v roku 1965! Jej archívy sa vo Vatikáne otvorili verejnosti len pred približne piatimi rokmi. Na sympóziu o inkvizícii, zvolanom koncom októbra roku 1998 do Vatikánu, vyslovila cirkev hlbokú ľútosť nad všetkými prípadmi odsúdenia človeka na smrť kvôli jeho názoru, počnúc dokonca už popravou španielskeho biskupa Priscialliana v Trevíre koncom 4. stor. Na horiacu hranicu sa však nedostávali ľudia len kvôli svojim názorom, ale najmä vďaka nízkym myšlienkam či pudom zlomyseľných a obmedzených ľudí, zaslepených závisťou, nenávisťou a želaním  toho najhoršieho.

C.G.Jung nazval typ nežiaducej osoby, s ktorou nechceme mať nič spoločné, bojíme sa jej, alebo s ňou bojujeme, Tieňom. Patrí k nám ako náš skutočný tieň, ale my ho projektujeme  do druhých a obviňujeme, či dokonca prenasledujeme za jeho prejavy iných. Aj v prípade honu na čarodejky žalobcovia pripisovali obviňovaným a odsudzovaným – medzi ktorých patrili predovšetkým ženy, zaoberajúce sa v dobách neuveriteľne nízkej úrovne oficiálnej medicíny liečením, dnes nazývaným ľudovým – svoje vlastné pohnútky a charakterové črty. Tieň však predstavuje aj naše nedostatočné vyvinuté schopnosti, funkcie a talenty: ak vidíme, že iní ich prijali a rozvinuli, môžeme k nim pocítiť nenávisť, začať sa ich báť a – prenasledovať ich... Múdre a súcitné ženy, ktoré varili liečivé čaje z byliniek, aby pomohli svojim blízkym, často skončili na hranici. Len preto, lebo „kotlík transformácie“, v ktorom malo symbolicky dochádzať k pozitívnemu „vypestovaniu“ skrytých túžob a nadaní, bol umelo premenený a zdegenerovaný na čarodejnícky kotol na varenie jedov a čertovských odvarov.  Pritom stelesňoval iba čosi, čo poznáme z dnešných kostolov: krstiteľnicu, nádobu znovuzrodenia z vody a ducha.

Moderné neposledné neposedné bosorky

Označovať niektoré osobnosti dejín a temnej histórie stredoveku za „posledné bosorky“, prípadne „posledné obete honu na čarodejky“ je mystifikovaním. Čarodejky pôsobia svojimi zvláštnymi  silami a mimoriadnym nadaním podnes. Obete odsudzovania i odsúdenia istými nedostatočne informovanými a málo tolerantnými kruhmi ľudskej spoločnosti občas ešte stále trpia, hoci nie zrovna na hranici z polien...

Súčasné čarodejky sú podobne ako ich dávne predchodkyne celkom „obyčajné“ žienky, ktoré okrem mnohých iných vecí vo svojom živote pomáhajú ostatným: vďaka svojim zvláštnym schopnostiam. Nezriedka ich k tomu, čo podaktorí hádžu do vreca s označením „bosoráctvo“, „kúzlenie“, čarovanie“, „temné praktiky“ (a pritom vôbec nevedia o čom je vlastne reč), priviedlo utrpenie vlastné či ich detí. Nie sú to ani žiadne sektárky, ani šarlatánky, ani fanatičky...

   

Bez bosorky ani na krok!

Všetci bez výnimky máme v sebe rôzne postavy a osobnosti:  múdrych učiteľov, hlúpych žiačikov, ježibaby, kráľovné, liečiteľov, opilcov, slúžky, dámy, dobrákov, cigáňov, pokorných pútnikov, pyšných nadutcov, indiánov, vlkov, býkov i vtáka Ohniváka a všeličo iné. Tieto bytosti v nás môžu byť našimi nepriateľmi alebo naopak partnermi a pomocníkmi: podľa toho, aký vzťah k nim máme ako navonok, tak i vo vnútri. Takže: nenávidíte, odsudzujte, či milujete a prijímate svoju vnútornú čarodejku?

Žiadna žena nemôže byť celistvá a šťastná bez svojej tvorivej stránky, bez svojej vnútornej čarodejky. Čarovať a kúzliť jednoducho znamená prejaviť svoju schopnosť tvoriť. Čokoľvek. Nič viac a nič menej.  Čarodejka je - dnes tak často - chýbajúca prírodná, mocná, magická, transformatívna, divoká  časť ženy. Bez nej je každá z nás len prázdnou, neživou bábkou, abstraktnou a možno krásnou, ale bezduchou, a pritom skryto manipulatívnou princezničkou. Brávajte ju odteraz zo sebou do spoločnosti a onedlho sa začnú diať – čáry, máry...   

 

Čarodejný odkaz: Výraz čarodejka vychádza zo spojenia slov čaro a diať sa. Čarodejky sú teda osoby, ktoré nechávajú diať sa čarám, respektíve nebránia ako ostatní ľudia tomu, aby sa čary, kúzla a zázraky mohli diať. Veď aj  naše životy sú vlastne skutočným zázrakom, plným očarujúcich kúzel  - ak im otvoríte dvere i srdcia. Nech sa teda dejú čudá, kúzla a zázraky! Metly nechajte za dverami, stretneme sa na letisku. A ak vám niekto po ceste vynadá do bosoriek, vezmite to ako hlbokú poklonu.

Judita Peschlová, článok z roku 2003

„Chlieb a soľ zo stola starých Slovanov...“

          

Nakoľko  zdravé bolo stravovanie našich pradávnych predkov?

(môj článok z roku 2001)

Mnohí si možno už nepamätáte pieseň, z ktorej pochádza úryvok, použitý ako názov tejto state. A  vonkoncom si už nemôžete pamätať, aké boli zásady stravovania našich slovanských predchodcov  v časoch, keď prehĺbenie triednych rozdielov a nerovnováha v sociálnych pomeroch ešte neovplyvňovali rovnováhu v ich životospráve a bohatosť výberu základných potravinových článkov. Pritom by sme mnohé ich skúsenosti mohli aplikovať vo svojom stravovaní. Vari by sme na svoje prekvapenie boli zdravší, ako pri konzumácii všetkého, čo sa nám dnes na trhu ponúka a po čom slepo a bez uvažovania siahame. Aký fatálny vplyv majú stravovacie návyky na naše zdravie, ba i psychickú pohodu, to už viacerí z nás zistili. Žiaľ väčšinou až po tom, čo museli z tých fatálnych následkov aspoň niektoré zažiť a „vychutnať“ si ich na vlastnej koži. 

Z každej strany na nás útočia rôzne rady, doporučenia, návody alebo až príkazy (to v prípade vystavenia sa a podľahnutia spomenutým následkom) ako správne, racionálne, vyvážene a zdravo jesť či piť. Tieto recepty pochádzajú z rôznych prameňov, a predsa by niekedy stačilo načrieť do zdroja, ktorý je pôvodný, domáci. Ako tvrdia mnohí odborníci, preto aj vhodnejší a celkom iste zdraviu prospešnejší. Skúsenosti svojich predkov by sme nemali len zaznamenávať (a potom na ne zabudnúť, neskôr nechať zapadnúť prachom a v prípade núdze „objavovať Ameriku“ snáď práve v Amerike...), ale vedieť ich aj v pravý čas použiť vo svoj prospech.

Takže čím  teda zo svojho pestrého jedálneho lístka  zabezpečovali starí Slovania  svoje zdravie i krásu?

Celozrný chlieb a morská soľ (ktoré vraj prinášajú šťastie!)

Ak sa zamyslíte nad tým, koľko potravín nemohlo prísť na stôl našich starešinov, lebo boli na naše územie importované až neskôr, mohli by ste prísť k nesprávnemu záveru, že strava našich slovanských „native people“ musela byť veľmi jednostranná a chudobná. Opak je však pravdou. Jedlá boli síce napriek svojej druhovej pestrosti vzhľadom k možnostiam prípravy jednoduché a prosté, ale nanajvýš zdravé. Z dnešného pohľadu zodpovedali väčšinou kritériám „racionálnej výživy“.

      

Jednou z dvoch podstatných zložiek slovanskej potravy bolo obilie. Základnou potravinou sa stal celozrný chlieb. V rozpore s presvedčením podaktorých laikov, vychádzajúcich z informácií o iných kultúrach a národoch, to nebol nekvasený chlieb v podobe   placiek. Jednoduché nekvasené placky prišli k slovu u Slovanov (či skôr do ich žalúdkov) len zriedka, keď nebol dostatok času na vypracovanie kvásku, kynutie cesta a jeho upečenie.

Na výrobu voňavého chlebíka sa používali pôvodné európske druhy pšenice (napríklad špalda) a v severnejších oblastiach  žito. Kvások sa pripravoval jednoduchým spôsobom: pred zhotovovaním nového chlebového cesta sa zo stien a zo dna drevenej nádoby, v ktorej sa cesto vypracovávalo, zoškrabal zvyšok cesta z predošlého pečenia, polial sa vlažnou vodou a nechal „dozrieť“. Ďalší postup bol už klasickým spôsobom prípravy chleba, aký poznáme dodnes, ibaže vo veľkopriemyselnej podobe. Mnohí naši rodičia však ešte sami pomáhali svojim matkám dôkladne a dlho miesiť cesto, ktoré sa po vykysnutí a drobnejších úpravách dávalo do rozpálenej chlebovej pece. Chlieb sa nepiekol každý deň, ale do zásoby. Uchovával sa v košíkoch zabalený v plátených ošatkách na chladnom a suchom mieste. Nekonzumoval sa horúci a celkom čerstvý, čo pre žalúdok a pevnosť chrupu ani nie je prospešné.   Najtradičnejším chlebom bol čierny, hrubozrný, hoci Slovania poznali i biele pečivo (dnes by sme ho ale pravdepodobne považovali za tmavé). Na rozdiel od obyčajného by ste sa sním stretli  výlučne pri  slávnostných príležitostiach a  cirkevných obradoch. Múku určenú na pečenie slávnostného pečiva mleli Slovania veľmi dôkladne a po domletí ju ešte preosievali.

Viaceré druhy dnes používaných korenín a dochucovacích prísad neboli na území Európy dlho známe. So soľou však nebol v oblasti, v ktorej sa slovanské kmene usadili, nikdy problém.   Nielenže tu narazili na menej či viac bohaté náleziská soli kamennej, ale prichádzali vďaka pradávnym obchodným cestám križujúcim „starý kontinent“ do styku i s morskou soľou. Soľ nemá na ľudský organizmus len negatívny vplyv. Slovania ju ani nepoužívali v takom množstve, aby im mohla uškodiť. Mierne solenie niektorých jedál zabezpečovalo ničenie istých zákerných baktérií v žalúdku...

Pečené dobroty

Hypotetická cukráreň podnikavej Slovanky by nemohla ponúknuť žiadne krémové zákusky a šľahačkové torty, dokonca ani lízatka či cukríky. Výber by však nebol o nič chudobnejší, len inakší...

Sladkú chuť rôznych koláčov  zaručovalo už púhe praženie zrelého obilia používaného na pečenie slávnostného pečiva, pripravovaného pre výnimočné príležitosti. Navyše sa ako sladidlo používal med, sušené drtené ovocie a lesné plody – hrušky, jahody, borievky, maliny, ostružiny, čierna baza, trnky. K sladidlám patrili  i sirupy a zaváraniny, ktoré už vtedy boli známe. Výber ovocia u južných Slovanov bol vzhľadom k odlišnejšej klíme prirodzene väčší.   

Sušené ovocie slúžilo v zimných mesiacoch tiaž ako náhrada dnešných sladkostí.

Pečivo sa posýpalo makom. Plnku tvorila sladká alebo slaná náplň, často zhotovená z tvarohu a navyše z drteného maku s medom.

Tak čo, kto z vás by si ešte dokázal skutočne pochutnať na takýchto dezertoch, ktoré sa veľmi nevymykajú zásadám zdravej výživy?

Kašožravci

Nie, nie je to moderné urážlivé označenie makrobiotikov alebo vegánov! Za jedákov kaší boli dlhé stáročia označovaní práve  naši slovanskí predchodcovia. Nezdá sa vám to veľmi lichotivé? A čo takto ľudožrúti? Páčilo by sa vám to viac? Našťastie, kanibalizmus nepatril medzi zvyklosti slovanských národov. Aspoň nie v dobe, ktorou sa zaoberáme.

Kaše  varili Slovania vo vode alebo v kravskom mlieku (ovčie sa používalo kedysi podstatne menej ako v neskorších časoch, popularizovaných filmovou tvorbou budovateľskej éry, čo platí i o príprave ovčích syrov či tvarohu). Prípadne sa kvalitným a chutným mliekom aspoň po dovarení nakoniec dochutili.

Kaše sa pripravovali  z prosa, jačmeňa, ovsa (ktorý bol podľa starých Rimanov pre ľudí nevhodný!) a z rôznych druhov pšenice. Žito bolo „chlebovým“ obilím a pohánka ešte nebola v slovanských krajinách  známa.

Úroda obilia sa nezriedka zbierala ešte v nezrelom stave. Nezrelé obilie sa konzumovalo čerstvé alebo pražené. Pražením sa dosiahla dlhá trvanlivosť, a takto upravené obilie bolo možné uchovávať po celú zimu, ba  až do ďalšej úrody. V tejto podobe bolo najvhodnejšie aj na varenie kaší, slaných i sladkých. Tie slané tvorili súčasť príloh.

Obilné zrná, rozdrtené a predtým namočené vo vode, sa varili v sladkej verzii so sušeným alebo čerstvým ovocím, sladili sa medom a mastili. Kaša bola prirodzene najchutnejšia čerstvá, ale v tých časoch bolo v prípade potreby možné  nejakú dobu ju uchovávať a jesť studenú.  

Kaša sa dokonca ako slávnostné jedlo, rôzne dochucované a obohatené, uchovala až do stredoveku a staršieho novoveku! Neskôr sa neprávom – samozrejme v podstatne menej ochucovanej forme - začala považovať za  jedlo chudoby, nepatriace na stoly  „horných desaťtisíc“ stredného a mladšieho novoveku.

Polievky

V kuchyni starých Slovanov našli uplatnenie čisté vývary, ale aj iné mäsité a zeleninové polievky, či polievky z bylín, mlieka a kvasu. Zahusťovali sa obilným šrotom, krupicou alebo celozrnou múkou. Pridávali sa do nich huby, cesnak, majoránka, kmín a strukoviny.

Rastlinná strava

Slovania nepoužívali v kuchyni len  rastliny, ktoré si sami vypestovali, ale dokázali dôkladne využiť i plody prírody v okolí svojho obydlia. Bez odborných príručiek akosi inštinktívne cítili nedostatok vitamínov predovšetkým v jarnom období a spracovávali rôzne rastliny  na šaláty, polievky a špenátu podobné omáčkovité jedlá. Patrili k nim napríklad lebeda, šťavel, púpava, žihľava, medvedí cesnak i cesnak,  mladé cibuľky rôznych rastlín i normálnej cibule. Z domácej produkcie sa uplatnili najmä strukoviny, hrach, šošovica a bôby. Tie sa okrem klasickej úpravy niekedy nechávali vyklíčiť a ich výhonky sa konzumovali tak, ako to dnes činia napríklad makrobiotici.

Chutné a jednoduché jedlá vedeli slovanské ženy pripraviť i z repy. Uhorky a kapusta sa väčšinou konzumovali až po naložení a vykvasení, čo mimochodom zasa zodpovedá princípom niektorých smerov dnešnej racionálnej výživy.

Kašožravci versus mäsožravci?

Vôbec nie. Strava starých Slovanov bola skutočne pestrá a patrilo k nej i mäso. Bolo dokonca považované za druhú základnú potravinovú zložku, do konca prvého tisícročia a ešte začiatkom druhého celkom určite. Šlo najmä o mäso voľne chovaných domácich zvierat, mladého hovädzieho dobytka i prasiat. Východní Slovania chovali kvôli mäsu i kone. Konzumovalo sa predovšetkým chudé mäso, varené, pečené nad ohňom i v popole. Nespotrebované zvyšky mäsa sa sušili a údili. Okrem samotného mäsa zvierat si dokázali naši predkovia pochutiť i na vnútornostiach a kostnej dreni. Koža, šľachy a chrupavka sa varili i opekali. Choré a náhle uhynuté zvieratá do svojho jedálničku Slovania nezaraďovali, lež ich zahrabávali.

Divina, vajcia a hydina sa dostávala už i v starších dobách väčšinou len na stoly ľudí s vyšším postavením v hierarchii rodu a kmeňa.

Mňam, to bolo ale kyslé!

Chute v strave  by mali byť harmonicky vyvážené. Dnes je táto rovnováha, žiaľ,   už dávno narušená. Konzumujeme jedlá predovšetkým  sladké a slané, na kyslom a horkom si pochutnávame  už oveľa menej. A to bola medzi príslušníkmi slovanských národov jednou z najobľúbenejších chutí práve kyslá. Aby si dávny gurmáni prišli na svoje, používali domáce kvasné procesy a navyše vylepšovali prírodné kyslé príchute  a zvyšovali ich kyslosť pridávaním rôznych  byliniek a prístupných druhov korenín.

Už vtedy sa – prirodzene prírodnou cestou - vyrábali viaceré druhy octu, ktorý má aj podľa výsledkov najnovších výskumov   blahodárne a liečivé účinky na ľudský organizmus. Má vynikajúce detoxikačné vlastnosti a okrem iného pomáha telu vysporiadať sa  s  niektorými nepriateľskými baktériami a s plesňami, ktoré boli vždy sprievodnými parazitmi na obilí, takmer nosnou zložkou potravy starých Slovanov. Na druhej strane napomáha regulácii životne dôležitých, užitočných baktérií. Slovania boli presvedčení, že udržuje zdravie a mladosť.

Ďalšou kyslou pochúťkou našich predkov bolo  skysnuté mlieko, syrovátka a nápoj podobný smotane alebo jogurtu.

Knieža korenín – cesnak

Na naše územie sa síce obchodnými cestami dostávali rôzne iné druhy ochucovacích prísad, než boli tie domáce, ale napriek tomu sa v kuchyni Staroslovaniek uplatnil predovšetkým cesnak, skvele nahradzujúci svojou chuťou množstvo neskôr dovážaných exotických korenín. Nebol však jediným prostriedkom, ktorým sa upravovala chuť rôznych jedál. Mimo u nás rastúcich bylín a vňatí sa používala i horčica, chren a huby. Šafran sa začal v strednej Európe pestovať až v 13. storočí, prví predstavitelia slovanských kmeňov na našom území nemali možnosť jeho aplikácie vo svojom kulinárskom umení.   

Zdroje kalcia od kráv, ktoré iste neboli šialené

Mliečne domáce výrobky nezastupovali len tie kyslé. Slovania poznali spôsob výroby masla, tvarohu i syrov. Zhotovovali sa v takom množstve, aby si nimi mohli spestriť  stravu i v zimných mesiacoch, chudobných na prírodné zdroje potravín.  Tvaroh sa jedol na sladko, ale i s cibuľou a kmínom. 

Rastlinné oleje

Domnievali ste sa, že sú u nás modernou novinkou? Omyl! Už starí Slovania vyrábali pre svoju potrebu rastlinné oleje z pestovaných i divoko rastúcich rastlín. K tým prvým patrila repka, ľan, konope a mak, k druhým napríklad lieskovce. Podobne ako maslo a masť ich používali pri príprave nielen kaší, lež i polievok, strukovín a niektorých druhov suchšieho mäsa.

Vodu, vodu, nechcem ja ju, nechcem ja ju...

Vodu zo studní dlho považovali Slovania za málo hodnotnú a dokonca až škodlivú pre ľudské zdravie. Ak už pili vodu, tak z tečúcich zdrojov, z prameňov, potokov a riek. Najobľúbenejším nápojom  slovanských kmeňov však bola medovina a pivo.  V prvých storočiach života Slovanov na našom území sa nezriedka varilo dnes už takmer zabudnuté nechmelené pivo, ochucované rôznymi prísadami, napríklad práve chmeľom alebo domácim korením. Nechmelenému pivu sa podobá kvas, ktorý je ale typický  skôr pre východných Slovanov, než pre našich priamych predchodcov. Na východe popíjali Slovania radi i kumys, alkoholický nápoj z kobylieho mlieka.

Južní Slovania vyrábali víno z hrozna, u nás z ovocia. Pestované i voľne zbierané plody (čierna baza, šípky, trnky, slivky) poslúžili ako základná surovina  pre ďalšie druhy alkoholických nápojov.

Nielen slovanské krásavice - „krv a mlieko“, ale všetci členovia rodového spoločenstva  pili z nealkoholických nápojov aj  sladké a kyslé mlieko a syrovátku.

Čaje a iné odvary z bylín boli určené viac na liečenie a čarovanie, než na uhasenie smädu. Isté odrody liečivých rastlín sa pestovali v blízkosti slovanských osídiel.

Judita Peschlová, 2001