Čarodejníc advokátka: Oneskorená obhajoba?
„...čarodejky sa
vyskytujú od Južnej Ameriky cez Áziu až po Austráliu. Názov je odvodený od
tvaru kvetu, ktorý pripomína čiapku čarodejnice...“
Asi ste pochopili, že úryvok zo „Zoznamu rastlín s okrasnými kvetmi“ sa týka čarodejok z rodu rastlinného, a to konkrétne druhu Mimulus, a nie čarodejok z rodu ľudského. Tie sa však taktiež vyskytujú na všetkých svetadieloch. Nie, nielen vyskytovali, skutočne sa dodnes vyskytujú...
Čarodejná minulosť
Už v šerom
dávnoveku - v dobách, keď boli prírodné cykly považované za čosi posvätné
a prírodným fenoménom bol pripisovaný mýtický význam - dostávali sprvu
neorganizované rituály a zvyklosti
určitý tvar a vnútorný i vonkajší poriadok. Vznikali prvé
slávnosti, zasväcovacie rituály, náboženské obrady... Každý národ, etnikum,
kmeň, civilizácia či kultúra si postupne vytvárali svoj vlastný mystický
i magický systém. V krajinách keltského kultúrneho vplyvu sa pre tzv.
čarodejníctvo ako formu náboženstva zaužíval názov „Wicca“, ktorý
v preklade znamená múdrosť. Čarodejníctvo je v skutočnosti najstarším
európskym náboženstvom. Vzniklo pravdepodobne niekedy v dobe kamennej,
čiže približne pred 25 000 rokmi. Do príchodu kresťanstva, po celé tisícročia,
boli čarodejky a čarodejovia považovaní za sudcov, radcov a mudrcov.
Samotní králi a panovníci najmä západných oblastí Európy vydávali svoje
príkazy a nariadenia až po porade s nimi, resp. ich radou múdrych.
Príchodom kresťanstva a posiľňovaním jeho vplyvu sa staré náboženstvo
postupne dostalo do ústrania. Na príkaz pápeža Rehora Veľkého sa začali stavať kostoly v lokalitách
pôvodných chrámov, svätýň a obradných miest predchádzajúcich náboženstiev. Prastaré
modly sa ničili a rozbíjali, svätyne a chrámy búrali. Miesta, na ktorých
predtým stáli, sa kropili svätenou
vodou, znovu vysvätili a stavby nových chrámov sa mohli započať. V roku 1484 pápež Inocent
VIII. vydal bulu proti čarodejniciam. Presne v tej dobe dvaja smutne preslávení nemeckí mnísi
Heinrich Insitoris Kramer a Jakob Sprenger predložili „Kladivo na čarodejnice“ (návod, ako
prenasledovať a likvidovať čarodejnice) ustanovenému cenzorovi,
Teologickej fakulte Kolínskej univerzity. Tá ho však jednoznačne odmietla.
Autori súhlas bez váhania falzifikovali, na čo sa prišlo až o 414 rokov,
v roku 1898. Za tú predlhú dobu však stihlo „kladivo“ poslúžiť veľmi
tragickým spôsobom pri vyvražďovaní
často veľmi vzdelaných, schopných, talentovaných a výnimočných jedincov.
Takých sa väčšinou priemerní najviac boja, či nie? A strach je nezriedka
príčinou agresie i prvým krokom k prepuknutiu zhubnej choroby zvanej
nenávisť...
Kto chce s vlkmi byť, musí s nimi vyť
O príčinách
prenasledovania prívržencov prastarého prírodného náboženstva čarodejníc je
zbytočné sa zmieňovať ešte obšírnejšie, pretože sú známe z bohatého výberu
literatúry i filmového spracovania. Tzv. „hon na čarodejnice“ mal vo
svojich počiatkoch asi naozaj len ideologické základy. Veľmi rýchlo sa však
stal púhym prostriedkom mocenského boja. Potom už stačilo trochu horľavého, dostatočne
vysušeného dreva a niekoľko vhodne vybraných a dostatočne
fanatických, prípadne dostatočne zainteresovaných inkvizítorov. Nuž
a v súčasnosti občas stačí niekoľko dostatočne účinných
slov... Pretože hon na čarodejnice nikdy neprestal. Trvá dodnes.
Akosi sa vám moje
tvrdenie nezdá? Keď som oslovovala niektoré osoby, ktorých sa tento článok
týka, dostala som rozličné, rôznorodé i roztodivné odpovede. Jednu
z nich uvádzam ako príklad. Svedčí o tom, že niektoré novodobé
bosorienky majú z honu na čarodejky ešte aj v našej modernej
súčasnosti obavy:
„...Pokiaľ ide o mňa, vzdávam sa svojej účasti na tvojej ankete.
Ide o to, že momentálne sa snažíme uspieť cez silnejšiu mediálnu aktivitu,
a hoci z môjho pohľadu sa naša práca s „čarodejníctvom“ ani
trochu nekríži, nie som si istá, či osoba, s ktorou sme práve nadviazali
spoluprácu a iní kolegovia z odboru by mali rovnaký názor. Veď sama
dobre vieš, ako to chodí. My
alternatívne prvky v práci aplikujeme, ale nepropagujeme svoju
činnosť s tým, že tam zakomponované sú. Je
síce schizofréniou, oddeľovať čisto psychoterapeutický prístup od
alternatívnych postupov, ale je to, žiaľ, tak. Dúfam, že chápeš...“
Strach z neznámeho?
Nuž byť iný, odlišný ako väčšina, to vyžaduje
často značnú dávku odvahy a úprimnosti k sebe i ostatným. No
áno, musíme sa nejako prispôsobiť ostatným. Ak s nimi chceme žiť, nemôžeme
sa izolovať. Na druhej strane však súčasne nemôžeme svoj život žiť výhradne
podľa požiadaviek a názorov iných, pretože (medzi nami) ani tí druhí nie
sú žiadni anjeli a predovšetkým: chcú nás mať takých, aby to bolo čo
najvýhodnejšie pre nich. Lenže, prečo by sme sa mali nútiť plodiť hrušky, keď
sme vyrástli z jabloňového semiačka? Objavenie seba samých, svojho
vnútorného posvätného obrazu, sa nedá nahradiť vonkajšími zákazmi
a príkazmi. Vnútorný obraz seba samého je prvotný a od najrannejších
čias bol nachádzaný individuálnou mystickou cestou. Až tzv. organizovaná
spoločnosť nahradila vnútorné hľadanie vonkajšími pravidlami a pokynmi.
Inštitucionalizovaná cirkev dáva od
istej doby dôraz skôr na autoritu, dogmu a poslušnosť, než na slobodu
a nutnosť samostatného poznania. Veriaci si potom až príliš často
nasadzujú požadované cnosti ako žiaducu masku. Ak
masky nenosíme, ak sme rozdielni, sme cudzorodí. A tým akosi nepoznaní,
neznámi. A neznámo vzbudzuje strach, strach zasa vzbudzuje - strach.
Čarodejky ovládali čosi, čo síce ovládame všetci, ale zo strachu sa tým
nezaoberáme. A preto sa ich mnohí báli. A mstili sa im za svoj
strach.
Čarodejky neexistujú!
Keď bol v roku 1736
v Anglicku zrušený zákon o čarodejníctve
vydaný kráľom Jakubom I. v roku 1604 (posledné zákony proti
čarodejníctvu zrušili však v Anglicku až v roku 1951), nahradil ho zákon
nový: podľa neho nič podobné, ako je čarodejníctvo neexistuje. Od tej chvíle sa považovalo za mŕtve. Koniec diskusie!
A pritom je
skutočné a rýdze čarodejníctvo - v rozpore so všeobecnou
mienkou, čisto propagandisticky rozširovanou v dobách jeho surového
a nemilosrdného potlačovania -
založené na konaní dobra, na schopnosti zžiť sa s prírodou
a riadiť sa jej zákonmi. Nie je to žiadna sekta a ani nikdy nebola:
je to ozajstná viera i náboženstvo naplnené láskou a radosťou, navyše
uznávajúce a akceptujúce oveľa mladšie kresťanstvo. Základom filozofie tohto
prírodného náboženstva je uznávanie jedinej kozmickej a vo všetkom sa prejavujúcej univerzálnej sily či božieho
princípu, ktorý pôsobí v každom z nás.
Zlomyseľná bosorka
V plameňoch
inkvizície zahynuli v rozmedzí od 13. po 17. storočie stovky tisíc, snáď
i miliónov ľudí. Formálne bola inkvizícia zrušená až v roku 1965! Jej
archívy sa vo Vatikáne otvorili verejnosti len pred približne piatimi rokmi. Na
sympóziu o inkvizícii, zvolanom koncom októbra roku 1998 do Vatikánu,
vyslovila cirkev hlbokú ľútosť nad všetkými prípadmi odsúdenia človeka na smrť
kvôli jeho názoru, počnúc dokonca už popravou španielskeho biskupa
Priscialliana v Trevíre koncom 4. stor. Na horiacu hranicu sa však
nedostávali ľudia len kvôli svojim názorom, ale najmä vďaka nízkym myšlienkam
či pudom zlomyseľných a obmedzených ľudí, zaslepených závisťou, nenávisťou
a želaním toho najhoršieho.
C.G.Jung nazval typ
nežiaducej osoby, s ktorou nechceme mať nič spoločné, bojíme sa jej, alebo
s ňou bojujeme, Tieňom. Patrí k nám ako náš skutočný tieň, ale my ho
projektujeme do druhých
a obviňujeme, či dokonca prenasledujeme za jeho prejavy iných. Aj
v prípade honu na čarodejky žalobcovia pripisovali obviňovaným
a odsudzovaným – medzi ktorých patrili predovšetkým ženy, zaoberajúce sa
v dobách neuveriteľne nízkej úrovne oficiálnej medicíny liečením, dnes
nazývaným ľudovým – svoje vlastné pohnútky a charakterové črty. Tieň však
predstavuje aj naše nedostatočné vyvinuté schopnosti, funkcie a talenty:
ak vidíme, že iní ich prijali a rozvinuli, môžeme k nim pocítiť
nenávisť, začať sa ich báť a – prenasledovať ich... Múdre a súcitné ženy,
ktoré varili liečivé čaje z byliniek, aby pomohli svojim blízkym, často
skončili na hranici. Len preto, lebo „kotlík transformácie“, v ktorom malo
symbolicky dochádzať k pozitívnemu „vypestovaniu“ skrytých túžob
a nadaní, bol umelo premenený a zdegenerovaný na čarodejnícky kotol
na varenie jedov a čertovských odvarov.
Pritom stelesňoval iba čosi, čo poznáme z dnešných kostolov:
krstiteľnicu, nádobu znovuzrodenia z vody a ducha.
Moderné neposledné neposedné bosorky
Označovať niektoré osobnosti dejín a temnej histórie stredoveku za
„posledné bosorky“, prípadne „posledné obete honu na čarodejky“ je
mystifikovaním. Čarodejky pôsobia svojimi zvláštnymi silami a mimoriadnym nadaním podnes.
Obete odsudzovania i odsúdenia istými nedostatočne informovanými a málo
tolerantnými kruhmi ľudskej spoločnosti občas ešte stále trpia, hoci nie zrovna
na hranici z polien...
Súčasné čarodejky sú
podobne ako ich dávne predchodkyne celkom „obyčajné“ žienky, ktoré okrem
mnohých iných vecí vo svojom živote pomáhajú ostatným: vďaka svojim zvláštnym
schopnostiam. Nezriedka ich k tomu, čo podaktorí hádžu do vreca
s označením „bosoráctvo“, „kúzlenie“, čarovanie“, „temné praktiky“ (a
pritom vôbec nevedia o čom je vlastne reč), priviedlo utrpenie vlastné či
ich detí. Nie sú to ani žiadne sektárky, ani šarlatánky, ani fanatičky...
Bez bosorky ani na krok!
Všetci bez výnimky máme v sebe rôzne postavy a osobnosti: múdrych učiteľov, hlúpych žiačikov, ježibaby,
kráľovné, liečiteľov, opilcov, slúžky, dámy, dobrákov, cigáňov, pokorných
pútnikov, pyšných nadutcov, indiánov, vlkov, býkov i vtáka Ohniváka
a všeličo iné. Tieto bytosti v nás môžu byť našimi nepriateľmi alebo
naopak partnermi a pomocníkmi: podľa toho, aký vzťah k nim máme ako
navonok, tak i vo vnútri. Takže: nenávidíte, odsudzujte, či milujete
a prijímate svoju vnútornú čarodejku?
Žiadna žena nemôže byť celistvá a šťastná bez svojej tvorivej
stránky, bez svojej vnútornej čarodejky. Čarovať a kúzliť jednoducho
znamená prejaviť svoju schopnosť tvoriť. Čokoľvek. Nič viac a nič
menej. Čarodejka je - dnes tak často -
chýbajúca prírodná, mocná, magická, transformatívna, divoká časť ženy. Bez nej je každá z nás len
prázdnou, neživou bábkou, abstraktnou a možno krásnou, ale bezduchou, a
pritom skryto manipulatívnou princezničkou. Brávajte ju odteraz zo sebou do
spoločnosti a onedlho sa začnú diať – čáry, máry...
Čarodejný odkaz: Výraz čarodejka vychádza zo spojenia slov čaro
a diať sa. Čarodejky sú teda osoby, ktoré nechávajú diať sa čarám,
respektíve nebránia ako ostatní ľudia tomu, aby sa čary, kúzla a zázraky mohli
diať. Veď aj naše životy sú vlastne
skutočným zázrakom, plným očarujúcich kúzel
- ak im otvoríte dvere i srdcia. Nech sa teda dejú čudá, kúzla a
zázraky! Metly nechajte za dverami, stretneme sa na letisku. A ak vám
niekto po ceste vynadá do bosoriek, vezmite to ako hlbokú poklonu.
Judita Peschlová, článok
z roku 2003
Žádné komentáře:
Okomentovat